Čert a Káča - Rozprávky na čítanie - Najlepsie.eu

Čert a Káča

Najlepšie citáty, rozprávky, vtipy, sms priania, optické ilúzie, oznamká.

Fit-Life.sk - Športová výživa

V jednej dedinke žila stará dievka, ktorú volali Káčou. Mala chalúpku, záhradu a k tomu ešte zopár zlatiek, no hoci by bola v zlate sedela, nebol by si ju vzal ani ten najchudobnejší čeľadník, pretože bola zlá ako čert a papuľnatá.

Mala ešte starú matku, a keď občas potrebovala pomoc, nebol by jej nik za máčny mak niečo urobil – čo by bol ako odkázaný na grajciar a ona platila dukátmi – lebo sa hneď pre každé slovo škriepila a vadila, až to bolo počuť do deviatej dediny. Okrem toho všetkého nebola pekná, a tak zostala na ocot, až pomaly dosiahla do štyridsiatky.

Ako to už zväčša po dedinách býva, že je každú nedeľu muzika, bolo tak aj tam. Sotva sa u richtára alebo v krčme ozvali gajdy, hneď bola svetlica plná mládencov, v pitvore i na podstení stáli dievky a pod oknami deti. No prvá zo všetkých bola Káča. Mládenci kývali na dievky a tie sa poberali do kola, len Káči sa jakživ ani jediný raz nepošťastilo – hoci by bola gajdošovi aj sama zaplatila – no z trucu predsa nevynechala ani jednu nedeľu.

Raz ide, ako zvyčajne, a cestou rozmýšľa: Už som taká stará a ešte som s mládencom netancovala, či to nie je na hanbu? Veru dnes by som tancovala hoc aj s čertom.
Nasrdená príde do krčmy, sadne si ku kachliam a díva sa, ktorý si ktorú berie do tanca. Zrazu vojde do dvier pán v poľovníckom odeve. Sadne si neďaleko Káče za stôl a rozkáže si naliať. Krčmárka prinesie pivo, pán ho vezme a nesie Káči na pripitie. Káča sa chvíľu v duchu čudovala, že si ju ten pán chce tak uctiť, chvíľu sa zdráhala, no napokon sa veľmi rada napila.

Pán džbánok postaví, vytiahne z vrecka dukát, hodí ho gajdošovi a skríkne:
„Sólo, mládenci!“
Mládenci sa rozostúpia a pán si berie Káču do tanca.
„Ba kýho beťaha, kto to len môže byť?“ spytujú sa starí a dávajú hlavy dokopy. Mládenci sa uškľabujú a dievky jedna za druhou odvracajú hlavy i zakrývajú si zásterou ústa, aby Káča nezbadala, že sa smejú.

Ale Káča nevidela nikoho, bola rada, že tancuje. Čo by sa jej bol smial celý svet, nebola by si z toho robila celkom nič. Celé popoludnie, celý večer tancoval pán s Káčou, kupoval jej marcipán a medovinu, a keď prišiel čas odchodu, vyprevádzal ju po dedine.

„Bodaj by som mohla s vami do smrti tak tancovať ako dnes““ riekla Káča, keď sa mali rozísť.
„I to sa ti môže stať, poď so mnou.“
„A kde bývate?“
„Chyť sa ma okolo krku a ja ti poviem.“

Káča sa oblapila, ale v tej chvíli sa pán premenil na čerta a letel s ňou rovno do pekla. Pri vrátach zastal a zatrepal, došli kamaráti, otvorili, a keď videli druha, že je celý upachtený, chceli mu uľahčiť a zložiť z neho Káču. No tá sa ho držala ako kliešť a nedala sa odtrhnúť nijakou mocou. Voľky-nevoľky musel sa čert odobrať k pánu Luciferovi s Káčou na krku.
„Koho si to nesieš?“ spýtal sa ho pán.

A čert rozprával, ako chodil po zemi a začul Káčino skuhranie o tanečníka. Chcel ju trochu postrašiť, nuž sa s ňou pustil do tanca a potom jej chcel na chvíľu i peklo ukázať. „Nevedel som,“ dokončil, „že sa mu nebude chcieť pustiť.“
„Lebo si hlupák a nedáš nič na moje ponaučenie,“ pustil sa do neho starý pán. „Skôr ako si s dakým niečo začneš, musíš vedieť, čo je zač. Keby si si bol na to spomenul, keď ťa Káča vyprevádzala, nebol by si ju bral so sebou. Teraz sa mi strať z očí a hľaď sa jej zbaviť!“

Čert sa celý mrzutý poberal s pannou Katerinou na zem. Sľuboval jej hory-doly, ak sa ho pustí, preklínal ju, všetko nadarmo. Utrmácaný, nasrdený príde so svojím bremenom na jednu lúku, kde pásol ovce mladý ovčiar vo velikánskom kožuchu. Čert sa zmenil na obyčajného človeka a ovčiar ho teda nepoznal.
„Koho to nesiete, priateľko?“ spytuje sa čerta dôverne.

„Ach milý človeče, ledva už dýcham. Predstavte si, šiel som svojou cestou, na nič som ani len nepomyslel, zrazu mi skočí táto ženská na krk a nechce sa ma pustiť za nič na svete. Chcel som ju odniesť až do najbližšej dediny a tam ju nejako odšantročiť, no nevládzem, nohy sa podo mnou podlamujú.

„No, počkajte chvíľu, pomôžem vám od tej neodbytnice, nadlho však nie, lebo budem musieť ďalej pásť, odnesiem ju tak na pol cesty.“
„Aj tomu budem rád.“
„Počuješ, ty, mňa sa chyť!“ zakričal ovčiar na Káču.

Sotva to Káča začula, pustila sa čerta a chytila sa huňatého kožucha. Štíhly ovčiar mal veru čo niesť – Káču a náramne veľký kožuch, ktorý si ráno vypožičal od šafára. No omrzelo ho to dosť skoro, i rozmýšľal, ako by sa Káče zbavil. Príde k rybníku, a tu mu svitne, aby ju doň hodil. Ale ako? Iba ak by vyzliekol kožuch i s ňou. Mal ho takto dosť voľný, i skúšal pomaly, či by to išlo. Aha! Vytiahne jednu ruku, Káča nebadá nič, vytiahne druhú, Káča ešte stále nič nevie, stiahne prvú slučku z gomby, odopne druhú, tretiu a žblnk – Káča leží v rybníku aj s kožuchom.

Čert nešiel za ovčiarom, sedel na medzi a pásol ovce, vyzeral, či sa ovčiar s Káčou ešte nevracia. No nemusel dlho čakať. S mohutným kožuchom na pleci ponáhľal sa ovčiar na lúku, lebo si myslel, že cudzinec bude už niekde pri dedine a že ovce osameli. Keď sa zbadali, vytreštili oči jeden na druhého. Čert – že ide ovčiar bez Káče, – a ovčiar – že tam pán ešte stále sedí.

Keď sa napokon dorozumeli, riekol čert ovčiarovi:
„Ďakujem ti, preukázal si mi veľkú službu, bol by som musel Káču vláčiť vari až do súdneho dňa. Nikdy na teba nezabudnem a raz sa ti štedro odmením. Aby si však vedel, komu si z tvŕdze pomohol, prezradím ti, som čert.“ Keď to povedal, zmizol.
„Ak sú všetci takí hlúpi ako tento, tak je dobre.“

V tej krajine, kde náš ovčiar žil, vládol mladý knieža. Bohatstva mal hojnosť a v ničom nepoznal miery. Deň čo deň kochal sa v rozkošiach, aké len môže svet poskytnúť, a keď nastala noc, z kniežacích siení ozýval sa spev roztopašných bujarých mladíkov. Krajinu spravovali dvaja správcovia, ktorí neboli od svojho pána o nič lepší. Čo neprehýril knieža, uchmatli si oni dvaja, a biedny ľud už nevedel skade má brať peniaze. Kto mal švárnu dcéru alebo peniaze, tomu veru nebolo do skoku, lebo mohol každú chvíľu očakávať rozkaz, že knieža si to i ono silou-mocou zažiada, a beda tomu, kto by sa sprotivil jeho vôli. Kto mohol mať potom v láske takého panovníka?

V celej krajine preklínal ľud knieža i správcov. Keď už knieža nevedel, čo si má vymyslieť, zavolal si raz astrológa a rozkázal mu, aby jemu i jeho správcom vyčítal osudy. Astrológ poslúchol a skúmal vo hviezdach, ako zídu zo sveta títo traja márnotratníci.

Keď skončil, povedal:
„Odpusť, kniežacia milosť, tebe a tvojim správcom hrozí také nebezpečenstvo, že sa to bojím aj povedať.“
„Len povedz, nech je to čokoľvek! No musíš ostať tu, lebo ak sa tvoja predpoveď nesplní, prídeš o hlavu.“
„Ochotne sa podvolím spravodlivému rozkazu. Počuj teda: Prv než bude mesiac v druhej štvrti, v tú a tú hodinu, v ten a ten deň, príde po oboch správcov čert. V splne však príde i po teba, kniežacia milosť, a všetkých troch vás za živa odnesie do pekla.“

„Do väzenia odveďte tohto klamárskeho podvodníka!“ rozkázal knieža a služobníci urobili podľa rozkazu. No kniežaťu nebolo pri srdci tak, ako sa chlapil. Astrológove slová ho vystrašili ako hlas súdneho dňa. Prvý raz sa ozvalo v ňom svedomie. Správcov odviezli domov polomŕtvych, ani jeden z nich nevzal nič do úst. Zobrali všetko imanie, sadli do vozov, ušli na svoje majetky a svoje hrady rozkázali zo všetkých strán zatarasiť, aby nemohli po nich prísť čerti. Aj knieža sa zmenil, žil utiahnuto a pokojne, pomaly sa púšťal do spravovania krajiny.

O týchto veciach nemal chudobný ovčiar ani tušenia. Deň čo deň pásaval svoje stádo a nestaral sa, čo sa robí vo svete. Až jedného dňa z ničoho nič stojí pred ním čert a vraví mu:
„Prišiel som, ovčiarik, aby som sa ti odmenil za tvoju službu. Až bude mesiac v prvej štvrti, mám odniesť do pekla bývalých správcov krajiny, lebo zdierali chudobný ľud a zle radili kniežaťu.

Ale vieš čo? Keďže vidím, že sa polepšili, nechám ich tu a aj sa ti hneď odmením. Keď nadíde ten a ten deň, choď do prvého hradu. Bude v ňom veľa ľudí, čo sa zídu na diváky. Keď sa v hrade strhne krik a sluhovia otvoria bránu a ja povediem pána preč, vtedy príď ku mne a povedz: Už aj odíď, lebo bude zle! Ja ťa poslúchnem a pôjdem. Potom si však od pána pýtaj dve vrecia zlata, a ak ti nebude chcieť dať, povedz mu, že ma zavoláš.

Odtiaľ choď k druhému hradu, urob to isté a žiadaj rovnakú odmenu. No s peniazmi dobre šafár a vynakladaj ich na dobro. Až bude mesiac v splne, musím odniesť knieža. Toho sa však ani nepokúšaj vyslobodiť, lebo doplatíš kožou.“ Keď to povedal, zmizol.

Ovčiar si zapamätal každé slovo., Keď bol mesiac v štvrti, zanechal službu a odišiel k hradu, kde žil jeden z tých dvoch správcov. Prišiel ta práve včas. Už tam stáli zástupy ľudstva a čakali, až ponesie čert pána. Zrazu sa strhne v hrade zúfalý krik, brána sa otvorí a čierny vlečie von osinetého a polomŕtveho pána. Ovčiar sa ihneď pretisne pomedzi ľudí, vezme pána za ruku, odsotí čerta a skríkne: „Odíď, lebo bude s tebou zle!“

Čert ihneď zmizol, natešený pán bozkával ovčiarovu ruku a pýtal sa, akú odmenu žiada. Keď ovčiar povedal, že dve vrecia zlata, pán rozkázal, aby mu naskutku toľko priniesli.
Spokojný ovčiar išiel k druhému hradu a aj tam sa mu povodilo tak ako v prvom. Pravdaže, knieža sa o ovčiarovi nezadlho dopočul, lebo sa jednostaj vypytoval, ako sa to s pánmi skončilo.

Keď sa to všetko dozvedel, poslal po milého ovčiarika štvorku s vozom, a keď ho priviezli, úpenlivo ho žiadal, aby sa nad ním zmiloval a vyslobodil ho z pekelných pazúrov.
„Pán môj,“ odvetil ovčiar, „vám to sľúbiť nemôžem, tu ide o mňa. Vy ste veľký hriešnik, ale keby ste sa chceli celkom polepšiť, spravodlivo, dobrotivo a múdro spravovali svoj ľud, ako sa na knieža sluší a patrí, skúsil by som to, aj keby som sa mal za vás sám dostať do horúceho pekla.“ S úprimným srdcom knieža všetko sľúbil a ovčiar odišiel, sľúbiac, že v stanovený deň príde.

Všade očakávali spln so strachom a hrôzou. Ako to sprvu kniežaťu želali, tak ho teraz ľutovali, lebo odvtedy, ako sa polepšil, nik si nemohol poriadnejšie knieža ani žiadať. Dni bežia, či ich človek počíta s radosťou, alebo žiaľom! Knieža sa ani nenazdal a deň, keď sa mal rozlúčiť so všetkým, čo ho tešilo, bol za dverami. V čiernom vystrojený a na smrť vystrašený sedel knieža a čakal alebo ovčiara, alebo čerta. Zrazu sa otvorili dvere a čierny stál pred ním.
„Hotuj sa, pán knieža, čas vypršal a ja som prišiel po teba!“

Bez slova knieža vstal a kráčal za čertom na nádvorie, kde stála záľaha ľudu. Zástupmi sa však práve pretískal ovčiar a celý upachtený bežal rovno k čertovi a zďaleka na neho kričal:
„Uteč, uteč, lebo bude s tebou zle!“

„Ako sa opovažuješ zdržiavať ma? Či nevieš, čo som ti povedal?“ pošepol ovčiarovi čert.
„Blázon, mne nejde o knieža! Káča žije a všade ťa hľadá!“ Keď čert začul o Káči, hneď bol za horami za dolami a kniežaťu dal pokoj. Ovčiar sa mu v duchu vysmial a bol rád, že vyslobodil knieža touto ľsťou.

Za to ho knieža urobil svojím najvyšším dvoranom a mal ho rád ako vlastného brata. No veď sa mu i dobre oplatilo, lebo chudobný pastier bol úprimným radcom a statočným dvoranom. Zo štyroch vriec zlata nenechal si ani grajciara. Pomohol nimi tým, od ktorých ich správcovia nazdierali.

Rozprávka je z knihy Z rozprávky do rozprávky, Ikar Čert a Káča – Rozprávky na čítanie – Najlepsie.eu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najlepší z najlepších!