Divotvorný lovec - Rozprávky na čítanie - Najlepsie.eu

Divotvorný lovec

Najlepšie citáty, rozprávky, vtipy, sms priania, optické ilúzie, oznamká.

Fit-Life.sk - Športová výživa

V hlbokej doline býval starý lovec, ktorý sa jedine divinou živil. Neďaleko svojho domku mal jazero, po ktorom sa na plťke vozieval,a kde čo zbadal, všetko ulovil.

Priletelo raz množstvo kačiek na to jazero. Po jednej ich strieľať, to by nebolo nič, chcel ich mať všetky odrazu. Čo si nezmyslel? Veď vraj keď kačka hlce hada, ten sa celý prevlečie cez ňu a z druhej strany
zachytí ho druhá, a keď sa i cez tú prevlečie, zachytí ho aj tretia, a tak visia
na ňom.

Ušúľal on teda mastný dlhočizný motúz, zatiahol s plťkou do šašiny, pustil motúz na vodu a striehol na kačky.
Kačky prileteli, rozkrákorili sa a lapali si rybky. Tu sa im vo vode nadhodil ten mastný motúz a hneď ho prvá zhltla, a keď sa cez ňu prevliekol, zhltla ho i druhá, a tak ho zachytila i tretia, i štvrtá, a že bol dlhý, navliekli sa naň všetky, a lovec ho mal druhým koncom pevne oviazaný okolo pása.

Vtom postrčil plťku doprostred vody a stľapkal rukami. Kačky sa splašili a schytili sa vozvýš. Ale že ich bolo veľa, uvládali
aj lovca a unášali preč. Bohzná, ako by sa to bolo skončilo, keby kačky neboli leteli ponad jeho domček. Ale z domčeka vyčnieval komín, nuž milý lovec sa ešte zavčasu zaň zachytil a spustil sa dolu komínom zrovna do kuchyne.

I veru milým kačkám hneď krky vykrútil, ošklbal si ich, vypitval, upiekol — a pojedol všetky odrazu, lebo boli chutné.
„Ej, ale ja by som doma ešte aj vyhladol,“ pomyslel si, keď už bolo po všetkom. Radšej teda sýty ako hladný pustil sa svetom na skusy. Ide si on horami-vrchami večer pri peknom mesiačiku. Vidí tam jedného, čo do mesiaca mieril.

„Čože toľko mieriš do mesiaca?“ spytuje sa ho.
„Čože by som mieril?“ odpovedá mu. „Či vidíš v tom mesiaci tú skalu, tam má sova hniezdo. A šelma nechce hlavu vystrčiť, čo by som na ňu strelil.“

„Daj si s tým pokoj, nech si tá sova aspoň mladé vysedí. Poď radšej so mnou voľačo sveta skúsiť.“ Prehovoril ho a šli spolu. Idú, idú, vidia tam jedného, čo mal oči uprené na jednu lúku pod horou, a tá bola aspoň na desať míľ vzdialená.
„Čo tak hľadíš? Veď si oči vyočíš!“ opytujú sa ho.
„Čože by som hľadel?“ odpovedá. „Chcem mať pečienku. Tamto na tú lúku sa jelene chodia popásať. Len čo prvý z hory vykročí, uvidím ho, na jeden skok som tam a uchytím si pečienku.“

„Nestrež na daromnicu, poď s nami sveta skúsiť!“ Prehovorili ho, šiel aj ten. Idú, idú, stretnú jedného majerníka, samé reťaze boli navešané na ňom.
„Kdeže ideš s tými reťazami?“ opytujú sa ho.
„Kdeže by som šiel, nemám tamto pri majeri žiadnej hory, nuž chcem si aspoň jeden celý háj reťazami omotať a preniesť bližšie k majeru, aby mi paholkom nebolo ďaleko chodiť po drevo.“

Pomohli mu ten háj preniesť a on ich uhostil mliekom a maslom. Potom prehovorili aj jeho, aby šiel s nimi. Idú, idú, vidia na skale sedieť starca, ktorý mal jednu nosovú dierku prstom zapchatú a druhou nozdrou neprestajne fúkal.
„Čo tak fúkaš?“ opytujú sa ho.
„Čo fúkam? Veď vidíte ten veterný mlyn na tom vŕšku? Na ten fúkam, aby mlel. A ak by som otvoril ešte aj druhú dierku na nose, nuž by ho roztrieskalo.“

„Nezabávaj sa ty s mlynčekmi, poď, kde dačo naozaj roztrieskaš!“ Pristal aj ten a šiel s nimi. Keď už boli všetci piati spolu, vyhlásili sa za svetových majstrov a pochodili všetky krajiny, a čo všetko navystrájali, to by ani na rebrinák nepobral. Napokon zašli veľmi ďaleko do tureckej krajiny a tam pred tým najväčším pánom svoje kúsky stvárali. Paša ich za to pozval na obed. Pri obede zachcelo sa pašovej žene čo len na jazyk pustiť tej tokajčiny, ktorú tí vychvaľovali, že to na nej tak vyrástli a od nej zmúdreli.

„Čo len trocha tej tokajčiny,“ povie lovec, „tej moji ľudia donesú, ešte kým posedíme a pobesedujeme si pri stole.“
„Ej, to by som predsa rád vidieť. Tokajský vrch obehať, to len tak nemožno!“ krútil hlavou paša a lovec na to, že to veru hneď môže byť. „No ak ešte k tomuto obedu donesiete fľašku vína z Tokaja, dám vám zlata, koľko si unesiete. Ale ak nie, pôjde všetkým o hrdlo!“ riekol paša a od toho už odstúpiť nemohli.

Isteže, ten jeleniar urobil len skok a už bol kdesi až v Tokaji po tú fľašku vína. Ale voľajako naspäť neprichodil a pašova žena už chcela od stola vstávať.
„Kukaj za ním, kde sa toľko mešká!“ volá lovec na toho mesačníka. Ten pozrie a vidí, že milý jeleniar na spiatočnej ceste zaspal pri jednej dedine v poli pod hruškou. Razom uchytil mesačník svoju kušu a odstrelil tomu spiacemu nad hlavou hrušku. Hruška mu padla na nos, prebudila ho a milý jeleniar prikvitol na jeden skok a položil fľašu vína na stôl. Paša i pašova žena napili sa tokajčiny a vari im aj trochu udrelo z ruky do hlavy, bo vypravili len komorníka s našimi chlapcami, aby im otvoril sklad, žeby si teda nabrali toho zlata, koľko ho unesú. Ale tu komorník dlho neprichodil naspäť.

Paša poslal za ním vojaka, že kde sa toľko zdržal.
„Hej, paša môj,“ príde vojak so správou, „veď je tam zle! Veď tí zamkli za tvojím
komorníkom dvere, ako vstúpil do skladu, a potom ten reťaziar omotal reťazami celý sklad a zaniesol so všetkým na loď. Tam tí už na mori plávajú!“

Skočil paša na nohy, skočili s ním jeho vojaci. Sadli na najrýchlejšiu loď a doháňali našich majstrov, len-len že ich už nedohonil.
„Kdeže si, starký?“ rečie k tomu fúkavému lovec. „Nože, teraz sa aj ty preukáž, či si darmo kašu nefúkal!“
Starký si sadol na vrch lode a jednou nosovou dierkou fúkol na ich vlastnú loď, druhou nozdrou pustil vietor na loď pašovu.

Hneď sa lode rozstúpili na desať míľ jedna od druhej. Paša tam mohol puknúť od hnevu! Kamaráti sa šťastlivo dostali do svojej krajiny, so zlatom sa podelili na rovno a žijú až podnes, ak ešte vždy majú z čoho!

Rozprávka je z knihy Moje najmilšie rozprávky, Perfekt Divotvorný lovec – Rozprávky na čítanie – Najlepsie.eu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najlepší z najlepších!