Gulliver u Liliputánov - Rozprávky na čítanie - Najlepsie.eu

Gulliver u Liliputánov

Najlepšie citáty, rozprávky, vtipy, sms priania, optické ilúzie, oznamká.

Fit-Life.sk - Športová výživa

Cesta sa začala sľubne. Niekoľko mesiacov unášal loď po Južnom oceáne priaznivý vietor. Ale po tom, čo kapitán zmenil kurz a zamieril do Východnej Indie, zastihla Antilopu búrka. Silné poryvy vetra strhli loď a hnali ju na skaly. Námorníci ostali úplne bezmocní, nedokázali nič urobiť, aby Antilopu zachránili. Loď narazila na skaly a rozbila sa.

Len šiestim členom posádky sa podarilo dostať do záchrannej loďky. Medzi nimi bol aj Gulliver.
Silnejúca búrka ich dlho-predlho vláčila po mori. Vlny boli stále väčšie a väčšie. Námorníkov úplne opustili sily. Viac už nedokázali klásť odpor vodnému živlu, pustili veslá a ponechali svoj osud napospas vlnám.

Záchrannú loďku hádzalo zo strany na stranu. Nakoniec ju schytila najsilnejšia vlna a prevrátila ju.
Vlna sa prevalila ponad Gulliverovu hlavu a on sa ocitol v morskej hlbine. Keď sa vynoril z hĺbky, námorníkov nablízku nevidel.

Hnaný silným vetrom a morským prúdom, plával sám-samučký, nevedno kam. Stále sa pokúšal nahmatať dno, ale márne, hĺbka pod ním nemala konca. Premoknuté šaty a vodou nasiaknuté topánky ho stále ťahali ku dnu.
A tu zrazu, keď už takmer úplne stratil sily a už viac nevládal bojovať s vlnami, dotkol sa nohami dna. Je zachránený!

Opatrne stúpal po pevnom piesčitom dne, pomaly sa posúval vpred. Aj búrka už teraz výrazne slabla. Dno sa len veľmi mierne zvažovalo, takže Gulliver sa musel ešte dlho brodiť, pokým stúpil na breh.
Konečne sa mu podarilo vyjsť z vody. Kráčal ďalej po pevnine, ale nenašiel žiadne stopy po obydliach alebo ľuďoch. Ale aj to je možné, že bol natoľko zoslabnutý, že nič nevnímal. Úplne vyčerpaný si ľahol do trávy a v tom okamihu zaspal.
A spal tak tvrdo, ako nikdy predtým.

Keď sa Gulliver prebudil, slnko už stálo vysoko. Ležal na chrbte a slnečné lúče mu svietili priamo do tváre.
Gulliver si chcel zakryť oči rukou, ale nemohol ani len prstom pohnúť. Ani druhú ruku nemohol zdvihnúť. Bol doslovne prikovaný k zemi. Nič nechápal, chcel sa poobzerať, ale ani to sa nedalo.

Gulliver pocítil, že po celom tele má ponaťahované tenké šnúročky. Špagátiky boli ovinuté okolo všetkých jeho prstov. Dokonca aj husté dlhé vlasy mal pevne napnuté na malých kolíčkoch a tie boli vbité do zeme. Gulliver pripomínal obrovskú rybu práve chytenú do siete.

„Možno ešte spím a snívam,“ pomyslel si Gulliver.
Ale tu zrazu zacítil, ako sa čosi živé vyšplhalo po jeho nohe, prebehlo mu to po hrudi a zastavilo sa to pod bradou. Spustil zrak a pred sebou uvidel človiečika, nie väčšieho ako šesť palcov.
Čo je to za bytosť?

Pred ním stál malilinký, ale naozajstný človiečik!
V rukách mal luk a šípy. Gulliver si hneď všimol, že za týmto prvým človiečikom bežia ešte asi štyri desiatky podobných bytostí.

Ťahali so sebou rebríky, kotúľali cievky s lanami, tlačili vozíky a ešte niesli aj drevené kolesá. Prekvapený Gulliver hlasno zakričal. Človiečikovia sa od ľaku rozpŕchli na všetky strany. Potkýnali sa a padali, ale zase vyskočili a jeden za druhým pozoskakovali na zem. Ale o chvíľočku si zase dodali odvahy.

A znova sa začali šplhať hore po Gulliverových nohách a rukách. Najsmelšia z týchto bytostí sa odvážila pristúpiť tak blízko, že Gulliver si ju mohol celú dôkladne prezrieť.
Človiečik zdvihol ruky a zvolal tenučkým hláskom:
– Hekinah degul!

Malilinké bytosti sa pridali k týmto slovám, kričali ich tenučkými hláskami a zo všetkých strán.
Gulliver nechápal, čo znamenali tie slová, hoci ovládal mnoho cudzích jazykov. Ležal nehybne spútaný špagátikmi a tak dlho, až mu ruky a nohy zmeraveli.

Po niekoľkých pokusoch sa Gulliverovi podarilo oslobodiť ľavú ruku. Hneď vytrhol zo zeme kolíčky, ktorými boli špagátiky upevnené.
Zdvihol ruku k očiam a hneď pochopil, koľkú šikovnosť a vynaliezavosť človiečikovia použili, aby ho priviazali.
Človiečikovia hneď zbystrili pozornosť. Zdvihli luky a napli tetivu.

Zrazu Gulliver začul tenký prenikavý krik
Tolgo fonak! – tak znel rozkaz.

Vzápätí Gulliver pocítil, ako sa mu množstvo šípov zapichuje do ľavej ruky, do krku a do líca. Strely boli ostré a tenučké ako ihličky.

Od zlosti a prenikavej bolesti Gulliver zastonal a urobil ďalší pokus oslobodiť sa.
Avšak pri hocijakom jeho pohybe sa na neho zosypala celá záplava šípov.
Pri každom pokuse oslobodiť sa, vystavoval sa Gulliver krutému ostreľovaniu. Preto sa rozhodol, že lepšie bude pokojne ležať a čakať, až nastane noc.

Ale nebolo mu súdené dočkať sa pokojnej noci. Keď sa malinké bytosti presvedčili o tom, že Gulliver spokojne leží, prestali vrhať šípy a pustili sa do zhotovovania akejsi stavby.

Z ľavej strany doliehali ku Gulliverovi zvuky kladiviek, ktoré vyše hodiny usilovne búchali.
Otočil hlavu toľko, koľko mu dovolili špagátiky, ktoré boli upevnené kolíčkami do zeme a uvidel drevené lešenie.
Neveľké skupinky človiečikov zatĺkali malé klinčeky do dosky.

Dvaja z nich mali v rukách sekerky a dohadovali sa tenučkými hláskami, ako by bolo lepšie pripevniť k lešeniu schodište. Ďalší nosili dosky, klince, rozličné náradie a pri tom sa stále o niečom rozprávali. Ich hlasy sa zlievali do neobyčajného zboru, ktorý pripomínal cvrlikanie svrčkov. Tí najzvedavejší sa opatrne priblížili ku Gulliverovi, dotýkali sa gombíkov na jeho kamizole a spôn na jeho čižmách.

Iní sa medzi sebou vzrušene zhovárali, ukazovali na neho prstom a prekvapene pokyvkávali hlavami.
Stavba lešenia sa pomaly chýlila ku koncu. Bolo vysoké asi jeden a pol stopy a mohli sa naň pomestiť traja alebo štyria človiečikovia.

Po stupienkoch lešenia začal veľmi pomaly a dôstojne vystupovať človiečik, oblečený v slávnostnom červenom plášti. Jeho velikánsky baret, ktorý mal na hlave, krášlili pestrofarebné perá. Opieral sa o dlhé zlaté žezlo a počínal si veľmi dôstojne.
„To je určite tunajší panovník,“ pomyslel si Gulliver. Bol to ten najmenší zo všetkých panovníkov, ktorých kedy videl.

Za panovníkom vystúpil na lešenie aj jeho pobočník. Ten, podobne ako všetci ostatní človiečikovia, stál viditeľne nižšie ako panovník.
– Lengro degul san! – trikrát zvolal panovník a obradne rozvinul zvitok. V tej chvíli pribehlo päťdesiat človiečikov ku Gulliverovi a odsekli špagátiky, ktorými boli pripevnené jeho vlasy.

Teraz mohol otočiť hlavou a lepšie sa pozrieť, ako vyzerá rečniaci panovník a mohol aj pozorovať jeho gestá. Príhovor bol dlhý a nezrozumiteľný. Ale rečník to bol dobrý! Niektoré časti jeho príhovoru vyjadrovali hrozbu, ďalšie zase sľuby, potom zase ľútosť, vzápätí láskavosť.

Pre každý prípad sa Gulliver usmial a pokýval hlavou, aby tak vyjadril rečníkovi uznanie za jeho prednesený prejav.
Gulliver takmer umieral od hladu. A hoci vedel, že prekročí hranice slušného správania, prikladal si stále prst na ústa. Chcel tým naznačiť, že by chcel jesť.

Panovníkov pobočník veľmi jasne pochopil, čo chce Gulliver týmto gestom naznačiť, ihneď to oznámil panovníkovi. Netrvalo dlho a Gulliver sa dočkal. Videl, že panovník okamžite vydal príkaz a húf dvoranov sa rozbehol, aby vyplnili panovníkov príkaz.

Netrvalo ani štvrť hodinky a pribehli stovky nosičov. Priniesli také množstvo jedla, ktorým by bolo možné nakŕmiť obyvateľov celého mesta a nie na jeden, ale na niekoľko dní.
Človiečikovia priniesli, prikotúľali a priviezli všetulinko-všetko, čo sa len dá zjesť.

Traja malinkí človiečikovia v kuchárskych čapiciach dotiahli v koši obrovský kus velikánskej ryby. Vyložili jedlo na drevenú dlážku priamo pred Gulliverom a odišli, aby sa vzápätí vrátili s ďalším jedlom.

V košoch boli stovky krajcov chleba, lenže neboli väčšie ako broky do pušky. Boli tam aj kusy údenej šunky, ale nie väčšie ako vlašské orechy. Ponúkli mu aj pečené kurčatá, nie však väčšie ako včielky.
Gulliver zhltol aj tri šunky naraz a zajedol ich piatimi kusmi chleba. Zjedol šesť pečených býkov, desať sušených baranov, sedem údených prasiatok a asi sto husí a kurčiat.

Zatiaľ čo Gulliver jedol, prigúľali človiečikovia dva súdky vína. Boli obrovské – v každom však bolo vína tak za pohár. Na niekoľko dúškov vyprázdnil prvý súdok, hneď za ním aj druhý. Potom sa pustil Gulliver do dezertu. Človiečikovia stáli v nemom úžase. Neverili vlastným očiam a zalamovali rukami. Nikdy by neverili, že sa dá zjesť takáto hora všelijakého jedla.
Celé koše melónov a ananásov zmizli v Gulliverových ústach.

Podobne sa prepadlo aj hrozno a ďalšie ovocie. Konečne sú koše prázdne, hostina sa skončila. Obecenstvo ohromené tým, čo videlo, zajasalo od radosti a pustilo sa do tanca. Pritom stále opakovali svoj prvý výkrik:
„Hekinah degul!“

Gulliver bol vďačný týmto pohostinným malinkým bytostiam za to, že ho nakŕmili chutným sýtym obedom.
Gulliver si priložil ruku na srdce a tým úctivo vyjadril panovníkovi a jeho národu svoju vďačnosť.
Výrečnými gestami dokázal Gulliver vysvetliť panovníkovi, aby uvoľnili špagátiky, ktoré zväzovali jeho telo.

Jeho veličenstvo veľmi dobre pochopilo. Zostúpil z lešenia, prechádzal sa chvíľu popri drevenej stene a premýšľal, ako by mal postupovať.
Potom sa vrátil na svoje miesto a zvučne oznámil svoje rozhodnutie.

Človiečikovia so striebornými sekerkami okamžite popresekávali špagátiky na viacerých miestach.
Gulliver sa otočil na pravý bok a úľavou si zavzdychal.

Po nejakom čase zacítil príjemnú vôňu. A to sa neveľká skupinka lekárov a lekárnikov rozložila priamo pred jeho nosom. Z otvorených pohárikov vyberali liečivé masti a natierali nimi rany na jeho tvári. Miesta, ktoré boli zasiahnuté šípmi, prestali Gullivera bolieť a začal ho opantávať sladký spánok.

Rozprávka je z knihy Gulliverove cesty, Slovart-Print Gulliver u Liliputánov – Rozprávky na čítanie – Najlepsie.eu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najlepší z najlepších!