Púčik-strúčik - Rozprávky na čítanie - Najlepsie.eu

Púčik-strúčik

Najlepšie citáty, rozprávky, vtipy, sms priania, optické ilúzie, oznamká.

Fit-Life.sk - Športová výživa

Žila raz kráľovná, čo mala sedemdesiatsedem záhrad, všetky plné ruží, a jednako kade chodila, tade plakala, ruže slzami polievala, lebo ju trýznil veľký smútok. Nemala ani jedinej dcéry, s ktorou by sa potešila.

Chodila, chodila, dcérku si žiadala, neraz sa takto žalovala
Keby som mala aspoň také dievčatko ako púčik-strúčik, i tomu by som bola rada!

A keď jedenásť rokov slzami polievala ruže, tu na dvanásty len keď sa najkrajší ružový púčik rozpukne. V kalichu mal hodvábny strúčik ako vankúšik a na vankúšiku spí dievčatko o nič väčšie ako hrášok.

Ale dievčatko ako oko, čo hneď všetko vedelo, zaraz na mamičku zavolalo
Mamička, tu som, tvoj Púčik-strúčik, len si ma vezmi!

Kráľovná sa veľmi potešila, vzala si dcérku, do paláca utekala a ohromnú hostinu chcela vychystať, ale kráľovi sa dcéra Púčik-strúčik nezdala, ani raz ju nepoláskal, ani ju nepobozkal, hostinu nevystrojil, iba sa mrzel.

Raz kráľa pozvali k susednému kráľovi na návštevu a Púčik-strúčik začala ho prosiť, aby ju vzal so sebou.
– Akože ťa brať, keď by mi bola iba hanba, že mám takú zakrpatenú dcéru. Radšej nech ťa nikdy nik neuvidí.
Púčik-strúčik zaplakala, lebo to bola na ňu ťažká kliatba, aká sa neľahko spúšťa z človeka, ale i ďalej prosila otca:
– Vezmi ma, hocikde ma uložíš, nik ma neuvidí, a bezo mňa sa ti môže zle povodiť.

Dal sa otec nahovoriť, vzal so sebou dcéru, a len čo sa približovali k susednému kráľovskému mestu, ozve sa Púčik-strúčik
Dobre, že som tu! Vidím, čo na teba hotujú, nuž musíš sa prichystať i sám.
Akože sa mám prichystať?
Rozkážeš kočišovi, aby ostal iba pred bránou, aby kone nevypriahol, čo by to tam akokoľvek chceli.
Veď uvidíme, – rečie otec.
  • Pri obede budeš sedieť vedľa susedného kráľa, a keď donesú polievku, pohoď lyžicu pod stôl. Kráľ sa bude so služobníctvom vadiť a ty za ten čas chytro premeň taniere.
    • Veď uvidíme, čo z toho bude!

    Viac Púčik-strúčik nepovedala.

Ale otec ju poslúchol, nechal kočiša pred zámockou bránou, i lyžičku pohodil, i taniere vymenil. A hneď sa to stalo: sotva zjedol susedný kráľ lyžičku-dve, zaraz sa prevrátil a bolo po ňom, lebo polievka bola počarená.
Nebolo mu treba vravieť, že teraz treba utekať, bral sa sám, v trme-vrme nezbadal ho nik, ale keď sadal do koča pred bránou, už ho hľadali.

Keď prichodil domov, povie otec dcére
Vyslobodila si ma, život si mi zachránila, a už ma mrzí, čo som ti len raz ublížil. Teraz si žiadaj, čo chceš, všetko ti splním.
Hneď si budem žiadať, lebo si musím, ibaže tvoja ľútosť prišla neskoro. Dnes ráno si ma zaklial, aby ma radšej nik neuvidel, a preto o tri dni umriem.

Daj mi postaviť za ten čas vysokú vežu, na samom vrchu nech je nie zvon, iba kaplnka. V kaplnke naprostriedku truhla ako pre veľkého a v truhle budem ja ležiavať, ja Púčik-strúčik. Ani deň, ani hodinu nenechaj ma bez stráže, nech ma večne stráži aspoň jeden vojak, lebo ináč by si v dome pokoja nemal.

Zarmútil sa kráľ, že mu dcéra teraz ide umrieť, keď si ju obľúbil, kráľovná nevedela, kde sa podieť od žiaľu, ale všetko darmo, iba tak sa stalo, ako Púčik-strúčik predpovedala.
Na tretí deň umrela, vyniesli ju vo veľkej truhle na vežu kaplnky a otec, aby jej dal väčšiu česť, postavil k truhle dvanásť strážnikov, ktorým i kopije dal pozlátiť.

Tak bolo prvú noc.
No ráno kráľovskí rodičia chceli si ísť pozrieť mŕtvu dcérku, a tu predo dvermi veže dvanásť kopijí zabodnutých v jednom rade ako plot, ale po vojakoch v celej veži nikde ani najmenšej stopy. Iba keď kopije zo zeme vytiahli, na hrotoch nebolo zlato, ale kvapkala z nich krv.

  • Ej, zlo obchádza vežu! – povedal kráľ a na druhú noc toľko stráží dal do veže, koľko sa len zmestilo. No čože, keď do rána zasa zmizli, iba kopije predo dvermi boli zabodnuté do zeme a hroty všetkých boli krvavé.I daromné boli všetky stráže, neostávalo po nich ani znaku, nuž napokon i tak sprobúvali, ako Púčik-strúčik kázala: aby len jeden vojak ostával pri truhle.

Ale ani tak sa ináč neporobilo.
Vždy zmizol i ten jeden.
Napokon už nik nechcel ísť na stráž, lebo každému bol drahý život, a kto musel, odobral sa od otca-matere, lebo bolo isté, že ho viac nik neuvidí.

Tak prišiel rad na bojazlivého vojaka, čo vo veži hneď od večera nariekal, ani nijakého pokoja nemal, a keď ho strach príliš opanúval, pomyslel si, že umrieť mu je jednako, nuž vyskočil z vysočizného obloka.
Tu div-divúci, ani vlas sa mu na hlave nepohol a na zemi zastal na rovných nohách, sťaby tam bol stál už od večera.
Vidí pred sebou starca, ako cez pahrebu prekračuje, lenže prekročiť pre starobu nemôže.

Zľutoval sa nad ním, preložil ho, a vtedy sa starec ozval
Kdeže ideš tadeto, synak, keď tu nikto nechodieva?
Chcel som ísť na druhý svet, ale keďže som ostal na tomto, pôjdem, kade ma oči povedú, zahubiť sa tu nedám.
Len ty nikam nechoď! Vráť sa, azda sa ti nič nestane, dobre ti dakedy bude. Radou ti vďačne poslúžim.

Potom mu vyrozprával, že onedlho sa Púčik-strúčik zobudí, začne v truhle rásť, vyrastie na pannu a začne ho zhľadúvať. Ale nech si on do tých čias sadne, kde chce, a nech si nakreslí koleso okolo seba kriedou, čo je pri svätnici.
A starec ho podvihol do obloka, a on, či sa bál, či sa nebál, vykonal tak, ako mu starec poradil.

Púčik-strúčik sa naozaj onedlho zobudila, behala po celej kaplnke, vojaka zhľadúvala a veľmi sa hnevala.
– Mohla som mať o jedného viac, a už budem mať o jedného menej! – nariekala, ale uchodil jej čas a musela sa vrátiť do truhly.

No kým si bola ľahla, otvorila neviditeľné dvere, a tu on uvidel dlhočiznú izbu, plnú bielych postelí, a na každej posteli spí jeden z vojakov, čo sa pri stráži pominuli.
Púčik-strúčik dotkla sa hneď toho, čo ležal na samom kraji, ten vstal, vyšiel ako vo sne, a bol to práve ten, čo predošlú noc strážil. Potom si Púčik-strúčik v plači ľahla, zasa sa zmenila a bola ticho.

  • Ako si sa mal v začarovanej izbe? – spytuje sa vojak vojaka.
    • V akejže izbe, keď som v nijakej nebol! – odpovedal vzkriesený, lebo o ničom nevedel, čo sa s ním robilo, iba sa nemohol dosť prenačudovať, kde sa mu podela kopija, keďže jej nemal.

Potom už do rána zaspali, ale ľudia spustili hneď na svitaní krik pod vežou, lebo pred vežovými dverami bola kopija ako inokedy, lenže naopak zabodnutá do zeme a na hrote nebolo ani kvapky krvi, ba na rukoväti mala priviazanú takú voňavú ružu, akej vo všetkých sedemdesiatich siedmich záhradách nebolo.

Hneď všetci hádali, že sa tej noci stalo čosi nezvyčajné, no a dosť bolo údivu, keď vybehli do kaplnky – a tu spia dvaja vojaci vedľa seba.
– Nezachránil len seba, ale ešte aj vyslobodil jedného, – radovali sa na kráľovskom dvore, kráľovi všetko zaraz oznámili, a pokým vysloboditeľ zviedol druha dolu schodmi, už ho na prahu sám kráľ a kráľovná vítali.

Ku kráľovskému stolu ho priviedli, hostili ho celý deň, muziky mu vyhrávali, ale keď prichodil večer, zasa jeho vystrojili na stráž, a to mu ani len trošku nebolo po vôli.
Prišiel strach, blížila sa nezvyčajná hodina, a keď sa už ďalej neovládal, vyskočil oblokom.
Nešuchol sa, neudrel sa, ani vlas sa mu na hlave nepohol ani teraz, ba i starec tam bol a pahrebu prekračoval ako včera. On mu pomohol i v túto noc.

I za toľko nocí mu pomáhal, koľko ich bolo od pohrebu, a už chýbali iba tí prví dvanásti, čo prvú noc strážili.
Vtedy mu starec povedal:
– Dnes budeš mať najťažšiu noc, ale ti bude i posledná. Len sa vráť a nič sa neboj! Keď bude prichodiť hodina, sprav koleso pri samučkej truhle, v kolese ťa vidieť nebude, ale zhľadúvať ťa bude i na takom mieste, kde ťa dosiaľ nehľadala. Keď bude najďalej, len sa ty chytro hoď do truhly na jej miesto a odtiaľ sa nehni, ani hlavu nepodvihni.

Bude plakať, bude ťa veľmi prosiť, bude ti všeličo sľubovať, lenže ty na nič nepočúvaj, radšej oči prižmúr, aby si ničoho nevidel. Ak vydržíš, bude tvoje šťastie. Potom sa ti bude vyhrážať, bude ťa strašiť, i sama celá očernie, ale ty nedbaj na to, slova nepovedz, čakaj, kým nepríde hodina a pokým nezačne zasa belieť. Ak vydržíš, bude ti ešte väčšie šťastie!

Vojak si všetko zapamätal a toho sa držal, hoci mu bolo všelijako, lebo Púčik-strúčik dlho neodchodila od truhly. Ale keď k organu odbehla, nerozmýšľal a hodil sa do truhly na jej miesto.
Vtom v celej kaplnke zazvonilo, sťaby tam bolo sto a sto strieborných zvoncov, svetlá sa rozžali, ale Púčik-strúčik zalomila rukami a doletela ako víchor.

Prosila, hrozila, keď sa ani nehol, začala celá černieť. A keď ani tak slova nevyriekol, i bledosť začínala prichodiť, tu sa roznariekala najväčšmi, lebo musela zájsť do začarovanej izby a prebudiť i ostatných dvanástich strážnikov.
Zato keď obelela celá, nebolo krajšej panny na svete.

Rozosmiala sa, až tak zazvonilo v celej kaplnke, sťaby sa bolo tisíc a tisíc zlatých zvončekov ozvalo, tancovala, vojaka do tanca zvala, lenže on nevedel, či môže vstať, či nie, nuž sa radšej z truhly ani nehol.
A ona, či chcela, či nechcela, musela pri ňom bdieť až do rána.

  • Ty si ma strážil toľké noci, ustrážim ťa i ja do rána, ale keby si sa chcel pozhovárať, bolo by nám veselšie.Starec mu nepovedal, či sa potom môže hnúť, či nie, či sa môže aspoň rozprávať, nuž radšej ani jazykom nehol, a to bolo jeho šťastie.

Až keď sa rozodnilo, slnko zasvietilo, vtedy prvý raz vyhla sa Púčik-strúčik von oblokom, ľudí zvala a svojmu vysloboditeľovi ďakovala.
– Teraz si ma vyslobodil naozaj, lebo dosiaľ všetko bolo iba klam, až pokým mi nepadol na hlavu slnečný lúč. Pominula sa moc kliatby, – i sama pojala ho za ruku a tak kráčali dolu schodmi.

Dvanásť veselých strážnikov ich sprevádzalo, a keď vyšli pred vráta, kopija rozkvitla a ruže vo všetkých sedemdesiatich siedmich záhradách sa rozospievali.

Vysloboditeľa za princa obliekli, ba kráľ si zaraz sňal korunu z hlavy, odovzdal mu i kráľovstvo, dal mu dcéru za ženu a Púčik-strúčik žila so svojím vysloboditeľom, žili, kraľovali, až pokým neumreli.

Rozprávka je z knihy Slnovratka, Mladé letá Púčik-strúčik – Rozprávky na čítanie – Najlepsie.eu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najlepší z najlepších!