Rexík a domáca úloha

Najlepšie citáty, rozprávky, vtipy, sms priania, optické ilúzie, oznamká.

Fit-Life.sk - Športová výživa

„A zajtra,“ povedala pani učiteľka svojim dračím žiakom, „mi každý odovzdá obrázok svojho domáceho miláčika nakreslený vlastným plameňom na drevenú doštičku. Pamätajte si… Áno, Šupinka?“ Malá dračica sa hlásila tak usilovne, že pri tom nevedomky vyskakovala z lavice: „A keď nemám domáceho miláčika?“ „Tak si nejakého vymyslíš. Takého ako by si raz chcela mať. Takže, pamätajte si, čo sme sa naučili. Najprv si obrázok načrtnete ceruzkou. Potom začnete chrliť oheň, veľmi opatrne, len malý plamienok, aby ste doštičku neprepálili…“.

Rexík sa nespokojne prevalil na stoličke. Zasa úloha! Keď chodil do prvej triedy, škola bola preňho ešte niečím novým a úžasným a on sa nikdy nevedel dočkať, kým si bude robiť domácu úlohu. No časom sa mu do úloh chcelo čoraz menej a menej. Minulý týždeň jednu odkladal tak dlho, až na ňu nakoniec úplne zabudol. A tak sa rozhodol, že túto radšej urobí hneď poobede, aby mal potom celý – celučičký večer voľno.

Kým však prišiel domov, akosi si to rozmyslel. Nikto predsa od neho nemôže očakávať, že sa vráti zo školy a hneď bude robiť úlohy. Musí si trošku oddýchnuť! Aj on je predsa len dráčik. Tak sa vyvalil na gauč a chvíľku len tak pozeral do plafóna. Oči mu klipkali, cítil sa ospalo…

Zobudil sa na to, že ním niekto trasie. Mama – dračica. „Rexík, vstávaj, vonku ťa čaká Terka!“ Terka bola bosorka, Rexíkova najlepšia kamarátka. Bývala v magickom lese, len pár minút od dračej jaskyne. Kamarátili sa najmä preto, že v najbližšom okolí boli jediné dve deti, čo vedeli lietať – Rexík mal krídla a Terka metlu. Aj teraz stála na prahu a frajersky sa o ňu opierala: „Čau, Rex, nejdeš si zalietať?“ Vonku bolo veľmi pekne, slnko svietilo, ani vietor veľmi nefúkal. Rexík neisto pozrel na mamu, ktorá stála za ním. Deň predtým totiž vyviedol nejakú lotrovinu, a tak si nebol istý, či ho pustí. „No dobre,“ prikývla, „Bež! A nelietajte veľmi vysoko!“

Rexík si ešte vzal loptu a letel za Terkou na ich obľúbené miesto, čistinku uprostred lesa, ktorú raz niekto omylom preklial, a tak na nej po celý rok kvitli púpavy. V to popoludnie im čas ubiehal neuveriteľne rýchlo: dali si preteky k starému dubu, a keďže súťaživá Terka prvý raz prehrala, tak aj dve kolá na odvetu. Potom si chvíľku hádzali loptu, až kým im nespadla a zvyšný čas nemuseli stráviť jej hľadaním – Rexík ju dostal od otca len nedávno, keby ju hneď stratil, to by bola trma – vrma. Keď ju Terka konečne našla, zapadnutú do zajačej diery, bolo už skoro tma.

Dráčik sa rozlúčil a ponáhľal domov, kde ho už čakala večera. „Úlohy máš?“ opýtal sa otec – drak, keď sa potom Rexík chystal zasadnúť spolu s ním k televízoru. „Uf, ešteže hovoríš,“ vzdychol si dráčik, ktorému úloha pri tom všetkom lietaní úplne vyfučala z hlavy. Radšej nečakal, kým to dostane príkazom, a rýchlo odpochodoval do svojej izby. Z tašky vytiahol drevenú doštičku, z klietky svojho domáceho miláčika, ohňovzdorného ježka Feriho, obrátil sa k stolu a zrazu zistil, že sa nemá kde zložiť. Na stoličke kopa špinavého oblečenia, stôl celý pokrytý knihami, časopismi, hračkami a ešte neviem čím.

Nič sa nedalo robiť, musel si najprv upratať. A keďže si už dobrovoľne neupratal veľmi – veľmi dlho, trvalo mu asi hodinu, kým všetky zošity poukladal do zásuviek, všetky hračky a knižky na poličku, špinavú bielizeň odniesol do kúpeľne, skrátka, všetko dal tam, kde to malo miesto.

„No teda!“ nakukla mama – dračica do izby, „Ocko –Drak! Stal sa zázrak! Rexík upratuje!“ Dráčik, ktorý sa práve s jednou knižkou naťahoval na najvyššiu poličku, jej venoval škaredý pohľad. „Ale no, však ja som rada! Ale už to nechaj tak, treba ísť spať.“ „Nemôžem,“ odvrkol dráčik, „ešte nemám úlohu!“ Mama dračica len pokrútila hlavou. „Vždy si všetko nechávaš na poslednú chvíľu! Ale keď zajtra nebudeš vládať vstať, z postele ťa budem musieť ťahať ja!“ Keď ho nechala samého, Rexík sa konečne posadil k stolu.

Načrtnúť Feriho portrét bolo ešte celkom ľahké, jedno oko tu, druhé tam, a potom ostne vytŕčajúce do všetkých strán. Keď však prišlo k ohňu, vôbec sa mu nedarilo. Ovládať oheň natoľko, aby ním mohol robiť jemnú prácu, bolo ťažké, aj keď sa úplne sústredil. Teraz sa však ponáhľal, lebo sa mu už chcelo spať a hodiny za chrbtom mu nepríjemne tikali. A tak raz vychrlil ohňa primálo, raz priveľa. Aspoň trikrát začínal odznovu. Bola už takmer polnoc, keď sa mu konečne podarilo vytvoriť niečo bez prepálených dier cez celú dosku.

„Nabudúce si to už naozaj nenechám na poslednú chvíľu,“ stihol si ešte pomyslieť, kým zaspal.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najlepší z najlepších!