Rexík a sneh

Najlepšie citáty, rozprávky, vtipy, sms priania, optické ilúzie, oznamká.

Fit-Life.sk - Športová výživa

„Kedy už bude snežiť?“ spytoval sa Rexík rozhorčene už snáď tisíci raz. „Podľa toho, čo mi povedal dedo, mal prísť na bielom koni už Martin!“ Martin však toho roku koňa niekde zabudol a ten odvtedy nie a nie doraziť. A to bol už začiatok decembra. Zima bola beznádejne teplá a nech už malý dráčik pílil rodičom uši akokoľvek dlho, nič sa s tým nedalo robiť. Toto nebolo ako kúpa novej lopty či autíčka. O tom, či nasneží, rozhodovali len a len mraky.

A z tých sa už niekoľko dní valil len hustý jesenný dážď. Všetko bolo zmáčané natoľko, že sa malý dráčik ani nemohol ísť hrať von. A tak Rexíkovci, aby zmiernili synove sklamanie z ďalšieho upršaného sobotného popoludnia, pozvali na návštevu bosorku Terku, dráčikovu najlepšiu kamarátku. No aj obyčajne dobre naladená čarodejnica bola akási mrzutá. „Stalo sa niečo, Terka?“ opýtal sa dráčik, keď chvíľu len tak ticho sedela a hľadela do prázdna. „Nič, nič,“ odpovedala vyhýbavo. Rexík sa však nevzdal, hoci chvíľu trvalo, kým z nej vytiahol celú pravdu. Mal v tom prsty istý tmavovlasý mladý muž, bosorák zo štvrtej čarodejníckej. Terke sa veľmi páčil, no keďže bola ešte len v druhej čarodejníckej, nemala žiadnu šancu. Veľkí chlapci zo štvrtej čarodejníckej malými dievčatkami pohŕdali. „Život je niekedy ťažký,“ vzdychla si nakoniec. „To teda je,“ súhlasil Rexík, „hlavne, keď by si jeden chcel postaviť snehuliaka a na okolí nie je žiadny sneh.“ „Iba to ťa trápi?“ pozrela naňho kamarátka pochybovačne, tak trošku, akoby už bola veľká a on ešte len malý dráčik. Rexík prikývol.

„To nie je žiadny problém,“ Terka naňho žmurkla a rýchlo mu vysvetlila, čo má za lubom. O pár minút sa už obaja spolu vybrali na prísne tajnú dobrodružnú výpravu okolo domu. Najprv sa vybrali do spálne a zo skrine mamy dračice vzali veľký klobúk s kvietkami za stuhou, čo nosievala v nedeľu a vo sviatok. V chodbe spoza stojana na dáždniky vytiahli veľkú prútenú metlu, ktorou sa u Rexíkovcov vždy v sobotu skoro ráno zametala jaskyňa. Svoju lúpežnú výpravu zakončili v komore, kde Terka rozhodne zamierila k debničke zo zeleninou a vybrala najdlhšiu a najkrajšiu mrkvu.

„To na nos,“ uškrnula sa, keď si ju schovávala do zadného vrecka. „Ja tomu nerozumiem. Nie je nám toto všetko bez snehu aj tak nanič?“ „To ti mám všetko vysvetľovať?“ Terka sa opäť zatvárila ako veľká a ukázala na poličku oproti, kde stáli v rade akési biele papierové vrecúška. No samozrejme! Múka. Tá je predsa rovnako biela ako sneh. Rexíkova tvár sa roztiahla do širokého úsmevu, ale ten sa po krátkom zamyslení zase stratil. „Ale,“ zaprotestoval, „to nám nebude držať pokope. Múka je na snehuliaka príliš sypká a suchá.“

„To už nechaj na mňa!“ odvrkla Terka. Keď sa vrátili do detskej, vzala milého dráčika do parády. Poriadne ho poprášila múkou z vrecúšok, až úplne obelel, na hlavu mu narazila klobúk, do ruky strčila metlu a mrkvu do papule tak, že z nej vytŕčala, akoby mal dráčik ešte jeden nos. Keď bola hotová, postavila ho pred zrkadlo.

„No nie je to takto lepšie?“ spýtala sa. „Snehuliaka si síce nepostavil, ale na jedného si sa zmenil.“ Rexík si až teraz uvedomil, aká je jeho kamarátka múdra. Ani ju však nestihol poriadne pochváliť, keď do izby vpálila nasrdená mama dračica. „Čo to má znamenať?“ bola taká nahnevaná, až vychrlila aj zopár iskier. „Kde je môj sviatočný klobúk? A… čo robí tá múka na koberci? A…?“ Keď jej zrak padol na syna, od prekvapenia stratila reč.

„My, my…“ jachtal Rexík, „my sme len stavali snehuliaka…“ Stará dračica naňho ešte chvíľu pozerala v nemom úžase a potom sa, na úľavu všetkých prítomných, nahlas rozosmiala: „No to ste teda postavili… Snehodraka! Všetku múku ste mi minuli! A z čoho ja teraz napečiem vianočné medovníčky?“ Zvyšok upršaného sobotného popoludnia ubehol rýchlo: pri zametaní zamúčenej dlážky, vysávaní ešte zamúčenejšieho koberca a umývaní toho najzamúčenejšieho malého dráčika.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najlepší z najlepších!