Rexík a starý otec Drak

Najlepšie citáty, rozprávky, vtipy, sms priania, optické ilúzie, oznamká.

Fit-Life.sk - Športová výživa

V sobotu ráno mama zobudila Rexík neobyčajne skoro. „Vstávaj drobec,“ povedala, „Ideme pozrieť deda.“ Malý dráčik nespokojne odfrkol, až mu z nošteka odletela iskra. Starý otec býval v osamelom dračom dúpäti až na druhom konci magického lesa. Bolo tam treba letieť skoro dve hodiny a on, keď už nie je tá škola, by si veru radšej ešte pospal.

Navyše ani počasie v ten deň nevyzeralo veľmi dobre. Obloha bola zatiahnutá, studený vietor nepríjemne dorážal do krídel. Otec-drak znepokojene pozeral raz na sivé mračná, raz na mamku-dračicu: „Z tej grilovačky dnes asi nič nebude…“ Mal pravdu. O chvíľku začalo pršať. Draky sú tvory ohnivé, takže vodu príliš neobľubujú. Stačí pár kvapiek a hneď majú pokazenú náladu. A tak, keď Rexíkovci v tej pľušti dorazili k starému otcovi, zdalo sa im, že sú oveľa premočenejší, než naozaj boli.

„A sme doopekali!“ vítal ich dedo už vo dverách, „Tak čo, mladý, ako škola?“ Rexík len pokrčil plecami. Túto otázku nemal veľmi rád. Vedel, že nech už povie čokoľvek, dedo mu aj tak začne rozprávať nejakú dlhokánsky príbeh začínajúci slovami: „Ja v tvojom veku…“

„Ja v tvojom veku som už plánoval, ako unesiem svoju prvú princeznú.“
„Dedo, prestaňte,“ prerušila ho mamka – dračica, „ešte naňho budete mať zlý vplyv.“

„Ale, prosím ťa,“ mávol dedo dračou labou, „však mu nekážem, aby niekoho uniesol. Aspoň zatiaľ,“ žmurkol. „Mne sa to podarilo až po škole. Ach, to boli časy! Bol som mladý, ambiciózny, chcel som sa presláviť. A poznáte nejaký lepší spôsob, ako by si drak mohol urobiť meno, než poriadnym únosom princeznej? A tak som si jednu vyhliadol. Bývala v takom malom zámočku na juhu krajiny Kde bolo, tam bolo. Pekná bola, potvora, preto som si ju vybral. Veď to poznáte, čím krajšiu princeznú unesiete, tým väčšia je pravdepodobnosť, že ju bude chcieť zachrániť nejaký chrabrý princ, s ktorým potom vybojujete legendárnu bitku. A čím legendárnejšia bitka to bude, tým sa drak väčšmi preslávi.

Dlho som teda neotáľal, zniesol som sa nad nádvorie, milú princezničku uchmatol a letel bez zastávky až hen – tuto pred jaskyňu. Zložil som princeznú na zem a ona sa hneď na mňa oborila: „Ty, hnusná dračia potvora! Odnes ma domov! Okamžite! Vieš ty vôbec, kto je môj ocko?“ „Hmm,“ zamyslel som sa, „kráľ?“ „Áno! A ak ma k nemu okamžite nevezmeš, budem robiť toto!“ A pustila sa dupkať nôžkami a škriekať ako najhoršia dračica. Neprestala až do večera, už mi skoro uši odpadli. No ale nič sa nedalo robiť. Ak mala byť legendárna bitka, musel som vydržať. Veď keď chce drak niečo v živote dosiahnuť, musí čo – to aj vytrpieť. To sa však ľahšie povie, ako vykoná. Princezná ma neustále komandovala, nakazovali mi raz hento, raz tamto, a ja som musel poslúchať, lebo inak zase začala jačať a dupať. Po niekoľkých dňoch som už začínal zvažovať, že počkám, kým zaspí, a nenápadne ju pôjdem vrátiť. Nakoniec ju však predsa len niekto prišiel zachrániť. Volali ho Hlúpy Jano.

Neviem prečo, mne sa hlúpy nezdal, skôr taký hanblivý. Do očú sa mi ani nepozrel, iba sa predo mňa postavil a čosi zamrmlal. „Prosím?“ spýtal som sa. Zase čosi zamrmlal. „Ty ma… vyzývaš na súboj?“ dovtípil som sa. „Tak teda dobre! Ak teda tú princeznú tak veľmi chceš, bojuj ako chlap.“ Čakal som, či sa na mňa vrhne. Ale on sa zľakol môjho hromového hlasu a celé si to zrazu nejako rozmyslel: „Nie, nie, strýčko. Reku, či by ste si ju predsa len nenechali?“ Už som začínal tušiť, že z bitky nebude nič: „Naozaj nechceš so mnou bojovať?“ Pokrútil hlavou.

„Ani trošku? Ale no tak, som len mladý drak, neskúsený, nemôžem byť až taký ťažký súper. Ak chceš, dám ti aj výhodu.“ Ale on len nie a nie, že si mám princeznú nechať, že je aj tak panovačná, že on ju radšej nechce. „No ale to ani ja,“ musel som vyjsť s pravdou von. „Ale, len berte!“ ponúkol ma, už-už sa zberajúc na odchod.

„Nie, nie, ty si ju ber,“ začínal som sa báť, že mi princezná ostane na krku. „Ak chceš, aj buchty ti k nej pribalím!“ Boli by sme sa takto ponúkali až do ráno, no vtedy našťastie priletela tvoja stará mama. Vytiahla princeznú z jaskyne, pribalila Janovi, poslala ich kade ľahšie, mne poriadne vynadala, vraj čo mi to napadlo, unášať princezné, keby som radšej robil niečo poriadne…“ „Dedo, a neľutuješ niekedy, že si sa predsa len nestal slávnym drakom?“ opýtal sa Rexík vážne.

„Nie,“ starý drak pokrútil hlavou, „ani trošku. Keď iní draci rozprávajú o svojich legendárnych bojoch, ich príbehy sa podobajú ako vajce vajcu. No ten môj je jedinečný. Ešte nikto nikdy nezaspal, keď som mu ho rozprával. Aj to je niečo, nie?“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Najlepší z najlepších!